Jemné umenie betelgeuzských majstrov asasínov

„Eglik? Tuším, že ste sa tej opici z Terry mali ozvať...“
Filmová história scifi
Dvere v monitorovacom stredisku VI-LA1 sa nehlučne otvorili a Geno rozvážnym krokom vstúpil. Jeho zmena za chvíľu začínala a on nechcel premeškať najnovšie klebety.
Interiér strediska tvorili vlastne len dva úseky - široká chodba vedúca z pristávacej rampy k dverám strediska samotného, ktorému sa posmešne prezývalo “Kapitánsky mostík”. Ten bol síce chudobný zariadením (len antigravitačné kreslo, dvanásť monitorov a čosi, čo podozrivo pripomínalo sériovo vyrábanú riadiacu dosku z Al Kaphrah), no zato ten výhľad! Z Kapitánskeho mostíku bolo vidieť monitorovanú časť, v tomto prípade kvadrant galaxie, ktorú nazývame Mliečnou cestou, ako na dlani.
Geno, uchvátený nádhernou scenériou, takmer prehliadol ďalšieho tvora, ktorý sa na Mostíku nachádzal. V poloľahu - v polosede, zvalený na alkaphrahskú dosku, si tu nenútene odpočíval ďalší príslušník rasy Gri. Namieril si to opatrne k nemu.
„Pán kolega,“ volal na neho už z diaľky, „ste v poriadku?“
Nič.
„Haló, počujete ma…?“
Veľká šedivá hlava, neúmerná útlemu telu, sa ani nepohla.
„Ste v poriadku?“ skúsil to Geno ešte raz a položil pritom neznámemu ruku na rameno. Ten sa konečne strhol.
Na Gena hľadel pár obrovitánskych úplne čiernych očí spod takmer neviditeľných šedivých viečok.
„U-už prišla zmena?“ zaškrípal hlas neznámeho.
Prebudený Gri si opatrne ponaťahoval zúbožené svalstvo a zahľadel sa na Gena.
„Ja som Eglik, teší ma,“ riekol, zložiac štyri dlhé tenké prsty do trojuholníku.
„Geno,“ odvetil Geno a k trojcípemu gestu pridal ľahký úklon hlavou.
Tých dvoch by ste na prvý pohľad rozlíšili len podľa hlasu, no v skutočnosti bolo rozpoznávacích znakov omnoho viac. Pozorné oko príslušníka rasy Gri by si určite všimlo, že Eglik je rozhodne starší, než Geno. Logicky, ehm.
„Začo vás internovali?“ šiel Geno dosť drzo rovno k veci.
Eglik si založil drobné rúčky za oválnu hlavu a predstieral zívanie. Snažil sa vyzerať svetácky, no neustále blikajúci červený maják nad hlavným monitorom mu kazil celkový dojem.
„Pôvodne tuším za to, že som prespal Veľký tresk,“ odvetil napokon rozvláčne, „viete, rád si zdriemnem, ako ste si akiste všimli.“
Vyslal ku Genovi vibrácie odzbrojujúceho smiechu. Zbytočne, Geno bol nervózny a nestál o ukľudnenie. Chcel si čo najskôr odbyť tieto povinné smalltalky, prevziať zmenu a ideálne sa snažiť o to, aby bol vystriedaný skôr, než tento obstarožný fušer.
Ďalším kývnutím hlavy pokynul Eglikovi, aby pokračoval.
„Nooo,“ zatiahol o poznanie rozhodenejšie, „druhýkrát som za dobré správanie dostal na pol rotačnej periódy opušťák. Zaskočil ma tu akýsi Tauran z Hyád, tiež mu nebolo dvakrát do reči, ako aj vám... No nič, každopádne som si pobyt málinko predĺžil.“
Eglik sa bez výrazu díval na staršieho kolegu. Bez slov vyslal netrpezlivú výzvu, aby pokračoval.
„Skrátka, mal som drobnú aférku s jednou mammaliou na menšej rozvojovej planéte... Museli ma späť dotiahnuť dvaja reptiliáni, samozrejme, neboli práve priateľskí... A odvtedy som tu a čakám na výmenu zmeny.“
Geno prikývol, založil si ruky na útlom hrudníku a pokročil bližšie k majáku.
„Čo je to?“ spýtal sa a vyslal k Eglikovi imperatív. Staručký Gri sa mu nemal šancu ubrániť.
„Ech, toto? Len maličká porucha, pravdepodobne. Teda, popravde, neviem to určite, ale-“ hapkal Eglik a nepokojne rozhadzoval rukami.
„Rozkliknite to!“
Eglik poslúchol. Otvorilo sa niekoľko desiatok varovných okien v univerzálnej reči Kozmu. A keby im aj úplne nerozumeli, boli pre istotu doplnené o grafiku a štvorrozmerný vnem, ktorý musel pochopiť aj úplný wopusa.
„Je-je to to, čo si myslím?“ hľadal Eglik márne slová, zatiaľ čo púlil už tak obrovské oči na obrazovku pred sebou.
„Eglik? Tuším, že ste sa tej opici z Terry mali ozvať...“
*****
Eglik bezmocne klesol späť do kresla. Jeho mozog stále odmietal uznať to, čo pred sebou celkom jednoznačne videl.
„Myslím,“ riekol napokon, „že si môžeme tykať.“
*****
V inom kúte galaxie si majster asasín Qo’rrokh prezeral brnenia, ktoré by boli schopné prijať jeho plynnú podstatu.
Predkovia asasínov pochádzali z Venus a od počiatkov Tretieho veku (zvaného tiež Nové usporiadanie, prípadne Veľký tresk) bojovali proti barbarom z Marsu. Qo’rrokh, ešte ako kadet dávno zaniknutej Hviezdnej flotily, bol jedným z nemnoha, ktorí prežili Bitku u Olympus Mons, po ktorej bolo vrchné velenie červenej planéty prinútené kapitulovať a marťanské kmene boli odzbrojené a nadobro sa stiahli pod litosféru.
V nasledujúcom období vyhlásili veteráni z Venus politickú neutralitu, opustili Hviezdnu flotilu, ako aj rodnú planétu a hľadali vhodné miesto, kde by mohli v tichosti rozvíjať svoje vojenské umenie. Legenda hovorí, že ho našli na nadobrovi Betelgeuze, kde vytvorili holografické zdanie opustenej hviezdy.
A nie je ďaleko od pravdy, pomyslel si Qo’rrokh a v dobrom rozmare vkĺzol do naoko nezakrytovanej betelgeuzskej zbroje.
*****
„Skúsme si zhrnúť, čo už vieme,“ začal rozklepaný Geno.
„Na Terre začala vznikať civilizácia. Zdá sa, že spočiatku inteligentná... Predpokladám, že si prespal aj vznikajúce väzby Ebenov na Mayov...“
Eglik sa zatváril ešte nešťastnejšie, než mu to bezvýrazná tvár dovoľovala a zavŕtal sa ešte hlbšie do kresla.
„Myslel som si. Takže, čo to tu máme... Mayovia, Egypt, Etruskovia, Asanazi. Potom s nimi prestali komunikovať. Niet divu, vzali to celkom zhurta... Rimania, diktatúra, jeden Boh, ktorý je láska a vojny v jeho mene, na ktorom sa dodnes nevedia zhodnúť; Čierna smrť, genocídy, holokaust, atómové zbrane, tfuj...“
„Moment, moment,“ ozval sa náhle Eglik, „nepreskakuj, vráť to naspäť! Čo ten Roswell? Nie je ti ten pilot nejaký povedomý?“
Keby Geno mohol, očervenel by. Namiesto toho vyslal k Eglikovi vlnu nenávisti, ktorá starým Gri pekne otriasla.
„Tak teda za toto ťa sem poslali!“ smial sa Eglik napriek ataku mladšieho kolegu.
„Skočil som hyperpriestorom moc blízko terrskej atmosféry, vcuclo ma jej gravitačné pole... Komisárov na Zeta Reticuli viac zaujímal rozbitý voz a syntetiká, ktoré som pred skokom požil, než to, kde sa to stalo. Ale,“ namieril prstom na Eglika, „na rozdiel od teba, ja som ten incident vyriešil v tichosti sám.“
„To mi nejak nevychádza,“ zamyslel sa Eglik, „nad našou galaxiou majú byť štyri monitorovacie strediská, ako je VI-LA1, to mi chceš povedať, že ani jedno nezachytilo-“
Teraz sa musel schuti zasmiať Geno.
„To ti nahovorili? Odjakživa bolo len toto jedno a v ňom jeden wopusa, ktorý mal naoko monitorovať najobývanejší kvadrant. Nikoho tvoja práca nezaujíma. Ty nie si vedecký pracovník, si tu za trest a tak s tebou aj naložili,“ smial sa ďalej Geno.
„Možno som podľa teba wopusa,“ zdvihol sa Eglik z kresla a vypúšťal pritom Genovým smerom drobné vibrácie naliehavosti, „ale ešte si pamätám povahu svojho trestu a práce s ním spojenej. A tou je eliminovať možnosť uchytenia sa novej civilizácie v tomto kvadrante. To preto maják stále bliká - pozri sem, na posledné okná! Toto môže prebudiť Prastarých!“
Geno si myslel, že už ho dnes nemôže nič prekvapiť. Ukázalo sa, že môže.
„To si posral,“ vyšlo z neho napokon.
Eglik nesúhlasne zavrtel hlavou.
„Veru nie, mladý. Odteraz sme v tom spolu. Tak kto je teraz wopusa?“
*****
Qo’rrokh teatrálne rozhrnul svoj šarlátový plášť. Zdanlivo preto, aby sprístupnil priestor svojmu arzenálu; v skutočnosti však preto, aby zapôsobil na diakonov. Rozmarne si užíval pozornosť učeníkov, ktorí hltali každý jeho pohyb. Náročky schádzal po širokom schodisku neznesiteľne pomaly, aby predlžoval ich po moci bažiace agónii nie nepodobné pocity. Všetci asasíni boli rovnakí, aj tí, ktorí sa nimi ešte len mali stať.
Squadron sa bez zbytočných rozkazov rozostúpil a utvoril široký koridor. Možno až priširoký pre jednu bytosť. Táto časť ceremoniálu bola najnebezpečnejšia. Keby Qo’rrokh mal nejaké srdce, pravdepodobne by búšilo ako o závod. To keby bol bežným smrteľníkom. Ešte pravdepodobnejšie by však bolo, že by napriek tomu nehol ani brvou.
Nechal prepožičanú telesnú schránku kráčať ďalej, zatiaľ čo sa ponoril do svojho vnútra. Vekmi preverené zmysly sa ešte väčšmi zaostrili a Qo’rrokh mal pocit, že cestuje časom. Koľkokrát už túto cestu absolvoval a koľkokrát sa jej scenár opakoval. Dýchla naňho repetitívnosť večnosti.
Cítil jej chladný závan a pomyslel na desiatky mŕtvych diakonov, ktorí zhynuli pri pokuse stať sa majstrom asasínom v skrátenom konaní, vďaka ceremoniálu. Pokúsi sa dnes niekto? Všade naokolo rovnaké volfrámové tváre, rovnaké smaragdové plášte, rovnaké diakonské torzá. Nehybnosť okamihu. A vtom...
*****
„Kaderníčka? Čo to dofrasa je?“ podivil sa Eglik, sledujúc posledné okná na monitore.
„Hmm...“ zamyslel sa Geno, „podľa všetkého nejaké ich médium, snáď vedma... O všetkom vie, s každým to preberá... A toto všetko obsahoval jej profil na sociálnej sieti.“
„Sociálna sieť?“ podivil sa Eglik a vyslal vibrácie znechutenia, „to je zas čo? Respektíve, k čomu to slúži?“
„Dobrá otázka, zrejme ide o oxymoron. Slúži na to, aby si sa nesocializoval, prípadne ako zoznamovací profil založený na kulte osobnosti, pričom subjekt sa v skutočnosti zoznamovať nechce. Sieť pravdepodobne predstavuje pascu, do ktorej sa takéto indivíduum chytilo.“
Eglik sa poškrabal na hlave v univerzálnom geste niekoho, kto si nevie rady a má dosť končatín a hláv nato, aby to mohol dať neverbálne najavo.
Znovu si rozklikol profil ľudskej vedmy - kaderníčky - a krútil hlavou nad obsahom jej posolstiev.
Podľa všetkého to vyzeralo, že Terru, čiže Zem, ako ju jej obyvatelia svorne nazývali, si rozdelili rôzne, podľa jej slov “mimozemské“ frakcie, či rasy.
„Ty, Geno,“ prižmúril oči Eglik, „povedal by si, že monarcha Alžbeta bola reptilián? Tuším som si dal dlhšieho šlofíka, než som si myslel. Celkom slušne nás technologicky dobiehajú... To bude tou ich zmluvou, aha... Dobrí mimozemšťania ich vraj varovali a sľúbili ľuďom život v harmónii, ale oni sa nechali zbaláchať týmito zlými a vybrali si radšej technologický pokrok, výmenou za-“
„To nedáva zmysel“, prerušil ho Geno, „pozri sem, čo tento Aštar Šeran? Tak mocná bytosť a vyzerá ako bežný homo. Čo by nato povedal Hastur...“
Eglik po kolegovi hodil krátky pohľad a ďalej sa venoval monitorom. Rozklikol ďalšie správy, tentokrát nie varovné, lež pridružené odkazy na rôzne osobnosti, udalosti, faktické pojmy. Priestorom monitorovacieho strediska VI-LA1 zazneli zvuky, aké doteraz ani jeden Gri nepočul.
„Čo-čo to je?“ zahapkal pre zmenu Geno s prihlúplo pootvorenými ústami.
„Jimi Hendrix Experience,“ odvetil Eglik hrdo, ani keby bol ich verným fanúšikom ktovieako dlho.
Chvíľu obaja mlčky počúvali. Pragmatickejší Geno však začas hudbu vypol a poklepal štíhlymi prstami po majáku, ktorý neprestal blikať ani po otvorení posledných varovných okien.
„Čo s tým? Vieš ako dlho to už musí blikať? Aké boli tvoje inštrukcie v tomto prípade?“
Eglik namrzene rozhodil rukami. V mysli mu doznievali tóny zvláštneho nástroja, ktorý človek menom Jimi Hendrix Experience používal. Vypustil podráždené vibrácie, až sa Geno na vratkých nohách zakolísal.
„V prvom rade k tomu vôbec nemalo dôjsť,“ precedil Eglik pomedzi neexistujúce zuby, „moja práca - môj trest, mal spočívať v prevencii. Ak by tu bol čo i len náznak toho, že nám v tomto kvadrante vzniká inteligentný život, mal som to hlásiť. Maják môže prebudiť Prastarých.“
Odmlčal sa, sklopil zrak k podlahe.
„Nie, nie, nie... Na nové usporiadanie nie som pripravený.“
„Ty vážne veríš na tú rozprávku o Prastarých?“ nadhodil Geno pohŕdavo.
„Verím na príčinu a následok,“ odvetil starší Gri rozrušene, „posral som to dvakrát. Raz s tou opicou, druhýkrát mojím zdriemnutím.“
Geno vyprskol.
„Zdriemnutím...!“
„A keď sme pri tých Prastarých, to ty si spomenul Hastura,“ ďobol Eglik do vzduchu pred Genovou tvárou.
„Toto nikam nevedie,“ rezignoval Geno, „máme na krku ľudskú vedmu, ktorá vie o všetkých vesmírnych tajomstvách našej galaxie. Eventuálne sem v lepšom prípade čochvíľa priletí inšpekcia - ak aj nie kvôli majáku, tak kvôli kontrole správnosti odovzdania zmeny. V horšom prípade nás delí od prestavania našich atómov a molekúl nepredstaviteľne mocnými astrálnymi bytosťami, ktorých existenciu nevieme potvrdiť, ale ani vyvrátiť, možno okamih. Teba pred novým usporiadaním ochránil spánok, no ver mi priateľu - druhýkrát to vyjsť nemusí. A každopádne, takto rozhodený by som ja určite nezaspal.
Eglik si provokatívne zívol, načo ho Geno prebodol pohľadom a vyslal tak silné vibrácie, že staručký Gri opäť zletel z antigravitačného kresla.
„Dobre, dobre, rozumiem!“ hlesol zúfalo a ubolene sa zbieral z podlahy, „chápem, v akých sme sračkách, aj to, že som ťa do nich namočil ja. Ale čo s tým? Na toto proste nemám kapacitu...“
Na nepredstaviteľne dlhý čas obaja zmĺkli.
„Alžbeta druhá pila krv ľudských mláďat, veril by si tomu...?“
„Drž hubu, Eglik. Mám plán.“
*****
Pohol sa tak rýchlo a s takou razanciou, akú Qo’rrokh nezaznamenal celé veky. Prisahal by, že sa ani nezvíril vzduch v ich okolí. Ale niečo bolo inak.
Qo’rrokhova čepeľ, skrytá v dômyselnom zariadení na predlaktí sa zastavila sotva mikrón pred kritickým miestom na spojnici medzi krkom anonymného torza a helmou diakona. Na obdobne zraniteľné miesto na betelgeuzskom brnení mierilo ostrie diakonskej dýky.
Kruh sa uzavrel.
Qo’rrokh sa odtiahol, diakon, s posvätnou úctou taktiež ustúpil. Majster sa musel v duchu pousmiať. Boli to tisícky rokov, odkedy takmer totožným spôsobom získal miesto favorita pri svojom majstrovi. Už vtedy bolo niečo takéto považované za raritu, malý zázrak.
Diakoni unisono vydýchli a na okamih narušili kontinuitu svojho zástupu. Potom sa squadron opäť inštinktívne rozdelil na menšie celky a vytvoril nový koridor, tentokrát pre dvoch - majstra asasína a jeho okudena.
*****
„Počul si už niekedy o spoločenstve majstrov asasínov?“ uprel Geno veľké čierne oči na staršieho Gri.
Namiesto odpovede Eglik vypustil vibrácie strachu.
„Ničitelia svetov. Narušitelia exosfér. Skaza planét,“ vyslovil napokon s námahou.
„S tou exosférou je to kus nedomyslené, ale v zásade áno, to sú oni.“
Eglik sklonil hlavu a bezúspešne sa snažil zakryť si oči neúmerne malými rukami.
„Predstav si, čo by ťa čakalo, keby si zlyhal tretíkrát. Ľudská vedma by mohla prebudiť Prastarých; nastalo by nové usporiadanie a Geno a Eglik a povedzme si rovno, ani tá poondiata Zem, o ktorú celý čas ide, to neprežijú. Tak nad čím vôbec váhať?“ vyslovil konečne Geno to, načo Eglik nechcel ani pomyslieť.
Miliardy mŕtvych. Ekosystém zničený hlboko za hranice koreňovej sústavy. Vyradenie jadra z prevádzky. Úplná genocída všetkého na bunečnej úrovni. A prečo? Pre jedného blbca, ktorý sa nevedel ovládať. Na druhej strane...
Začalo to Eglikom; skončí to jeho rozhodnutím. Síce bol nedisciplinovaným hlupákom, neschopným udržať na uzde svoje základné pudy... No nie je to snáď to, čo robí boha bohom? A stvoriť život, byť voči nemu ľahostajný a nakoniec ho zmiesť z povrchu - to je dokonale božské. Byť bohom jednej malej planéty na tento krátky okamih... A potom s tým musieť žiť po zvyšok času, ktorý mu bol vymeraný. To by bol primeraný trest, no nie? Lepší, než nebyť...
„Dobre,“ vyšlo z neho s námahou, „zisti ako, a spoj sa s nimi.“
*****
Čas na Betelgeuze medzitým plynul úplne iným tempom.
Majster Qo’rrokh už stihol vybaviť svojho okudena znalosťou všetkých siedmych Právd a chystal sa mu vyjaviť samojediné Tajomstvo. Okuden bol teda už len krôčik od toho, aby získal vlastné meno.
Nastala vzácna chvíľa ticha, ktorú obaja vychutnávali po svojom. Mlčky kráčali k tmavým vežiam na obzore, každý osve zahltení svojimi myšlienkami. Čaro okamihu narušila až okudenova otázka:
„Majstre, ak dovolíš… To je ono veľké Tajomstvo? Moc, ktorá dokáže uchvátiť ktorúkoľvek planétu a prinútiť jej obyvateľstvo kľaknúť v prachu pred Legendou?“
Všetci sú takí horliví, myslel si Qo’rrokh. Myslia si, že keď prešli diakonským stupňom, vedia už všetko.
Zavrtel hlavou a pretiahol cez jej sklenený povrch šarlátové rúcho.
„Jemné umenie betelgeuzských majstrov asasínov nespočíva v surovej moci,“ riekol pomaly a pokynul rukou, aby prepustil učňa pred seba.
Okuden otvoril bránu a tentoraz pustil pred seba majstra on. S ťažkým zadunením sa za nimi zabuchla.
„Keby sme chceli, zvládneme pokoriť celý Kozmos,“ zahrmel Jeho hlas do temnoty, ktorá ich náhle obklopila, „ale to by sme neboli viac, než obyčajní conquistadori. Nie, nie, to Tajomstvo má väčšiu hĺbku, než je moc a jej pestrofarebné odtiene. Jemné umenie betelgeuzských majstrov asasínov spočíva v tom, že sme po stáročia dokázali ostatných presviedčať o tom, že nás potrebujú.“
*****
Za Grim, ktorý si hovoril Geno sa nehlučne zatvorili dvere monitorovacieho strediska VI-LA1.
Ocitol sa znovu na širokej chodbe, ktorou sa sem dostal od jednomiestneho transportéru. Konečne sa mohol vzdať mimikry a zmeniť svoju podobu do pôvodného stavu.
V rýchlom kroku zavial šarlátový plášť.


Text je počas súťaže anonymizovaný

Diskusia

ama_rilla
Z tejto poviedky som dosť zmätená. Autor mal v hlave asi dosť obšírny nápad ale z tých všetkých detailov som pomerne stratená. Vlastne sa mi zdá, že som to veľmi ani nepochopila ten záver.
06.05.2024
Veles
Pripájam sa k ama_rille, tiež som dosť zmätený z toho, čo sa vlastne stalo, aj z toho konca. Bolo tam dosť anglických výrazov, vadili mi, dali sa napísať aj po slovensky. A zaujímalo by ma, ako zložili štyri prsty do trojuholníku.
07.05.2024
BlackTom
Ja som našiel anglické slová tuším len dva (smalltalky a squadron) a čo sa týka tých prstov - záleží, či v nich majú kosti :DDD
07.05.2024
MartinB
Toto bolo slabšie, než zvyšné poviedky. Problem bol hlavne v nelogickosti niektorych viet, ci opakovanie slov. Napr. Eglik sa zatváril ešte nešťastnejšie, než mu to bezvýrazná tvár dovoľovala a zavŕtal sa ešte hlbšie do kresla. Alebo - Eglik sa bez výrazu díval na staršieho kolegu. Bez slov vyslal netrpezlivú výzvu, aby pokračoval. Vobec netusim, co v tej druhej vete urobil.
Mozno mi este trochu vadil aj ten filozoficky rozpravac, jeho trojbodky a tieto veci. Asi mam rad odmeranejsich rozpravacov. Za autora tipujem Hieronimousa.
07.05.2024
Hieronymus
Asi by to bolo všetko lepšie pochopiteľné, keby tam toho nebolo toľko. Je to prehustené a domiešané, čiže som len veľmi okrajovo stíhal sledovať, čo sa deje a preto koniec poviedky išiel do stratena. Skrátka som nepochopil, čo sa stalo, záverečný zvrat síce dopadol, ale nevydalo to žiadny zvuk.
A to je škoda, lebo mám pocit, že autor má, čo povedať, ale urobil to veľmi komplikovaným spôsobom.
A nie je to moja poviedka :D
11.05.2024
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.