Kráľovnú z meditácie vytrhol vnem bezprostrednej prítomnosti. „Vrátil som sa. Ale dlho sa nezdržím,“ prehovoril niekto, koho poznala tak dávno, že sa prakticky nachádzal na úplne inom závite špirály, po ktorej sa pohybujú svety.

„Vitaj,“ preskupila výhybky na vláknach senzorických dráh tak, aby ho videla zo všetkých ôsmych strán naraz. Polovicu z dvanástich očí, schopných vnímať svet v štyroch rozmeroch, upriamila na neho. „Mal si byť preč iba chvíľu. Zistil si niečo?“

„Zistil. Ale nepoteším ťa. Ten svet melie z posledného. A keď domelie, bude na rade ten tvoj. Vieš predsa ako to chodí.“

„Nezmysel,“ zasmiala sa nervózne, až hladiny časových osí rozčerili vlnky skolabovaných superpozícií kvantových stavov. „Bol si preč príliš dlho. Neuveríš, koľko sme toho zatiaľ dokázali. Sme jednotnejší než kedykoľvek predtým. Je nás viac, na asteroide už takmer nenájdeš miesto pre nový habitat, ale aj to máme pod kontrolou. V recyklácii energie dosahujeme 99.99 percentnú účinnosť. Sonda odvysielala zábery Dysonovej sféry, naozaj existuje a je nepochybne umelého pôvodu. Chystáme sa vyslať kontaktnú skupinu...“

„Je to príliš ďaleko. Bez aktívneho pohonu tam nikdy nedoletíte.“

„Objavili sme kométu. Na ceste k jadru preletí blízko nás. Nie je prvý raz, len sme si ju predtým nevšimli, pohybuje sa totiž po rozhraní fraktálovej dimenzie. A ešte niečo. Sonda zaznamenala prítomnosť ďalšieho asteroidu na opačnej strane. Signál bol veľmi skreslený, no sme si tým istí s pravdepodobnosťou päť sigma.“

„Zaujímavé. Kde môže byť symetria, tam musí byť symetria. A vieš si predstaviť, čo tam môžete nájsť?“

„Viem. Civilizáciu presne rovnakú ako tá naša, lenže opačnú. Stranovo prevrátenú, časovo prevrátenú, nábojovo aj hybnostne prevrátenú.“

„Antihmota, ktorú od vás unáša spätný prúd času? Kým spoľahlivo nepoznáte vlastnosti cieľového regiónu, riskujete že sa výprava stratí za lokálnym kozmologickým horizontom.“

„Antihmota to nebude. Jadro emituje klasické superťažké neutrína, všetky sú pravotočivé a doletia až sem. Je z obyčajnej hmoty. No niečo na tom stále nesedí,“ odvetila zamyslene a polovicu očí od neho odvrátila naspäť na pavučiny svetlovodných kanálov, ktoré jej prinášali medzivýsledky prebiehajúcich analýz.

„Možno sú ľavotočivé, ale cestujú v čase naopak, a potom to tak vyzerá...“

„Zabúdaš že tento časopriestor má len šesť makroskopických dimenzií a z toho sú dve časové, a teda chiralita nepodlieha inverzii.“

Necítil sa dobre v tomto tele. Nepôsobilo studene, no skľučovalo ho vedomie, že operuje iba niekoľko stupňov nad absolútnou nulou. Bál sa, že čím dlhšie zotrvá v jej prítomnosti, tým ťažšie bude odpútať sa od jej zamrznutej reality. Už teraz sa mu myseľ rozostrovala. Len matne si spomínal, že kedysi-niekde bolo podivné kreslo v ktorom niekto sedel oblečený v pancieri zo stoviek senzorov. Podivná myšlienka, zasmial sa v duchu. Oveľa lepšie si pamätal svoje obľúbené kreslo z kostí, na ktorom sedával zahalený v kožuchu z jaskynného medveďa, keď počas mrazivej noci varil divné lektvary a cestoval navštíviť táborové ohne tých druhých, ktorí obývali bezodnú studňu nad jeho hlavou. Túžil sa vrátiť do sveta, kde naozaj žil a dýchal, kde nesmiernou energiou pulzovalo aj to, čo sa zdalo byť stuhnuté na kameň. Kde ešte aj škrupina ľadu na zamrznutej rieke žiarila teplotou úžasných dvesto šesťdesiat stupňov na termodynamickej stupnici.

„Vráť sa so mnou. Už ťa tu nepotrebujú. Všetko pôjde ďalej aj vlastnou zotrvačnosťou. Leuca, vráť sa, inak zanikneš aj ty!“

V senzorickom kontinuu povstali víry a pokoj energeticky nasýtených hladín vystriedal vír malströmu. „Nevolaj ma tak!“ zavyla na všetkých frekvenciách, až sa od energetickej siete oddelilo pár vlákien a naskrz ho prevŕtalo. Tak veľmi mu chcela ukázať svoj pohľad, nevadilo jej, že ho tým môže zabiť.

„Je to tvoje pravé meno,“ zasyčal, a tvrdošijne lipol na vlastnej identite. Uzatváral sa do panciera reverznej entropie, svoju osobnosť obrňoval kryptoalgoritmami a menej dôležité spomienky komprimoval. Míňal na to posledné zásoby energie. Ešte si pamätal že bol vedcom a pracoval v ohromnej budove s nápisom CERN, tie symboly si vybavoval už len vizuálne a netušil čo znamenajú. Chodil po podivnej jaskyni s pravouhlými stenami, navlečený v bielej, hladkej kožušine bez srsti, vyrobenej z rastlín. A nastavoval nejaké čiselníky. Ona riadila rozpoznávanie vzorov, v tom bola veľmi dobrá. Akých vzorov? Nedávalo mu to zmysel, jediné vzory mal predsa vytetované na koži. Bol šamanom a na krku nosil náhrdelník z dravčích zubov ale už netušil odkiaľ alebo čo to vôbec sú tie zuby. Vedel len že boli biele a miestami červené od krvi koristi, ako huby ktoré spolu s Leucou varili a potom cestovali do ríše škriatkov.

„Spomínam si... Ale bol to iba sen. A možno ani nebol môj. Aj keby som chcela, nemôžem odísť. Stále to tu riadim. Potrebujeme zistiť všetko, čo sa dá zistiť.“

„Ale nie za každú cenu. Môžeš sem nakuknúť aj neskôr, a získať aktuálne informácie.“

„Vieš dobre že to nejde, uplynie tu medzitým priveľa času.“

„Len to tu pozoruješ. Milióny rokov všetko beží ako presne nastavený stroj.“

„Pozorovať znamená ovplyvňovať, kvantové princípy sú všade rovnaké,“ odvetila zastretým hlasom a on si uvedomil, že mu nevenuje ani tisícinu tej pozornosti čo pred chvíľou.

Už ju vnímal len ako postavu za stenou z hmly ktorá každou sekundou kondenzuje na žiarivé vrstvy exotického ľadu. Pohľad mu padol na jej náhrdelník. Rôznofarebné koráliky – minulé životy a osobnosti, skomprimované do neškodnej formy – z ktorej ich už nikdy nemusí rozvinúť, no je rada že ich má stále so sebou. Videl aj ten, ktorý reprezentoval život čo niekde na inej časovej osi prežili spolu.

„Používaš ich niekedy?“ spýtal sa. „Keď odomkneš jeden z nich, čo sa deje?“

Usmiala sa. „Paralytická schizofrénia. Som divák a zároveň hlavná postava vo filme. Prežívam emócie v celej ich extatickej či zdrvujúcej realite a zároveň pozorujem ako je ich mechanizmus riadený molekulárnym hodinovým strojom v mojej amygdale. Prechádzam sa kráľovstvom minulosti zamrznutým na absolútnu nulu, kde nemôžem nič zmeniť. Všetko zlé je za vrstvou ľadu. A rovnako tak aj všetko dobré.“

„Nemôžeš tu zostať navždy. Ak zostaneš, stratíš svoju podstatu.“

Leuca sa chladne usmiala. „A prečo by mi to malo vadiť? Podstata je len ilúzia. Možno sme všetci iba kvantovými fluktuáciami, ktoré sa prehupli cez hladinu reality.“

„Odomkni ten fialový. Urob to pre mňa, potom ťa nechám na pokoji.“

„Dobre. Ale radšej už choď.“

Cítil ako sa energetické vlákna stiahli, namiesto toho aby sa rozplietli. Agónia trvala len pikosekundu, prešli ním ako monofilament, no bez toho aby ho rozkrájali na kúsky štvorrozmerného hlavolamu. Zrazu bol voľný.

„Nemusím sa ponáhľať, vieš predsa že aj za celý rok prejde tam na druhej strane len niekoľko milisekúnd.“

Šípila že môže ísť o trik, preto vytvorila kópiu samej seba až po kvantovú úroveň, a všetky senzorické vnemy presmerovala cez vrstvu filtrov s oneskorením niekoľkých mikrosekúnd, čo jej poskytne dostatok času zareagovať na akékoľvek nebezpečenstvo.

Nemala by to robiť, teorém klonovania osobnosti stále ostával nedoriešenou otázkou. Ale neostávala jej iná možnosť. Svojho kráľovstva, ani krásnych nových informačných štruktúr ktoré k nej neustále prúdili, sa tak rýchlo nevzdá. S podstatou vlastnej identity nech si láme hlavu tá druhá.

Potom vypustila svorku hladných algoritmov na fialový balík informácií.

***

Prebrala sa do vnemu tlmeného svetla. Biele lôžko, záves, kopec hadičiek, zelené sliepňajúce monitory prístrojov a rytmické pípanie.

Rytmus sa trocha zrýchlil, a ozval sa ešte iný zvuk podobného druhu.

Záves sa rozhrnul a približovala sa k nej nejaká bytosť. Mala príliš málo očí, rúk a ešte menej prstov. Vyzerala plocho, ako projekcia do podpriestoru nižšej dimenzie.

„Ako sa cítite?“ Opýtala sa jej sestra prostredníctvom vibrácií molekúl v atmosfére. Leucii chvíľu nešlo do hlavy, koho je to vlastne sestra. Bola si istá že sama súrodencov nemá – len robotníkov a vojakov.

„Pamätáte sa ako sa voláte?“ vyzvedala sestra a do jedného z receptorov elektromagnetického žiarenia jej otravne svietila lúčom nechutne nekoherentného svetla s odpudivo širokým, hrbatým spektrom.

„Dajte mi pokoj. Nevolám sa. A vy nie ste moja sestra. Choďte preč.“

„Úžasné, celkom koherentná výpoveď,“ mrmlala si plochá bytosť pod nosom. „Dobre, nechám vás odpočinúť si, zajtra sa porozprávame.“

„Zajtra sme sa už rozprávali, žartovala ste o lietajúcom tanieri,“ odvetila Leuca a inštinktívne zastavila prílev vizuálnych informácií z prostredia. S vibráciami to bolo zložitejšie, ale všetko je len záležitosť deštruktívnej interferencie, tak si zakrátko poradila aj s nimi.

***

Zajtra (nech to znamenalo presun hocakým smerom po ktorejkoľvek osi) jej na jedinom zaujímavom objekte čo sa tam vyskytol, pretože mal tvar optimálneho S-orbitalu, priniesli zdroj energie vo forme špecificky štrukturovaných molekúl. Pochopila že jej metabolizmus je zrejme chemotropnej podstaty. Absorbovala čo mohla, a keď na konci ten takmer dvojrozmerný objekt neudržala v končatine (prečo má dofrasa len dve?) akceleroval v určitom smere a prudko zastavil o bariéru a rozpadol na pseudonáhodné fragmenty, čím sa jeho entropia nenávratne zvýšila. Usúdila že smeroval k jadru planéty (asi), po nevšedne priamočiarej trajektórii, no rýchlo si spočítala že interakcia ktorá to spôsobila bola zarážajúco slabá.

Iba lineárna akcelerácia. Tu ide o maximálne tri priestorové rozmery a jeden časový. Nečudo že je všetko tak strašne ploché a lineárne. Kam sme sa to dostali.

***

O tisíc rokov alebo niekoľko dní ju znova navštívil on, a jej sa pomaly začali vracať spomienky, ktorým sa zdráhala uveriť. Rozhodla sa radšej predstierať, že začína úplne nový život v tomto podivnom, plochom svete.

„Dobré ránko. Už sme v poriadku?“

„Nikdy mi nebolo horšie. Všetko je tu také stiesnené. Stereoskopicky vidím len v jednej rovine, a vždy len malú časť priestoru naraz! Ako to môžeš vydržať?“

„Zasa si zvykneš. Vyzeráš lepšie než sa cítiš. Už si spomínaš, kto si?“

„Som kráľovná kmeňa Gluov.“

„Porozprávaj mi o tom. Ale len mne, nikomu inému. Zatvorili by ťa niekam, odkiaľ je oveľa ťažšie dostať sa von, než z nemocnice.“

„Žijeme v podzemí na asteroide. Sme Gluovia, a tí na druhom asteroide sú Bozovia. Kradnú nám mláďatá aby slúžili ich kráľovnej. Jediné čo na nich platí je zatopiť koridory tekutým héliom há-štyri.“

„Rozumiem. Tekuté hélium je superkvapalina, šíri sa aj proti gravitačnému potenciálu. Ale to ostatné nedáva zmysel, lebo tvorí len dvojatómové molekuly.“

„Náš svet má štyri priestorové rozmery. Hélium, kyslík a ostatné plyny bežne usporadúvajú atómy do oscilujúceho hypertetraédra. Rovnako ako elektrónové orbitály voľných atómov, aj naša planétka je nestabilná, neustále musíme korigovať jej dráhu okolo neviditeľnej hviezdy. Naši vedci tvrdia, že to možno ani nie je hviezda, lež Dysonova hypersféra, ktorej odpadové teplo využívame.“

„Skús to povedať inak. Náš svet mal. Museli sme. Vedci tvrdili.“

„Dobre teda,“ už ju ani veľmi nehneval. Tá žiarivá zlosť kdesi za hranicou terakelvinov, ktorú cítila tam na druhej strane, bola preč. Ako sa jej vracali prehistorické spomienky, znova začínala vidieť veci z viacerých strán naraz, hoci len metaforicky. Ale aj to predstavovalo akési zlepšenie situácie. „Mám tú informáciu. Mám všetky informácie, ktoré potrebujeme. Aj také, ktoré sme nikdy nepotrebovali a nechceli.“

Zajasal. Takže sa to podarilo? „Fakt? To je skvelé. Senzorické kreslo sa totiž pri tvojom poslednom výlete pokazilo.“

„Ako to? Veď to je potenciálne životu nebezpečná anomália.“

„Veď aj bola. Vraj to začalo tým že sa roztavil jeden supravodivý magnet. Ale nič to. Snáď nám postačí to, čo si pamätáš. Dostaneš nový poznámkový blok a môžeš ho celý pokresliť vzorcami a grafmi od prvej do poslednej strany.“

„Budem potrebovať štyri. A mám len dve ruky takže to pôjde pomaly.“

„Ale keďže horím nedočkavosťou, poprosím najprv povrchné zhrnutie.“

„Gluovia a Bozovia, hovorí ti to niečo?“

„Sú to iste veľmi zábavné názvy, ale rozumiem že ako správny časticový fyzik si si vybrala práve také.“

„Ja som si ich nevymyslela. Zamysli sa nad tým. Dva asteroidy. Gluovia. Jadro ako Dysonova sféra. Nie jedna, ale dve šípky času. Gradient entropie ktorý nie je vektor ale quaternion.“

A vtedy to pochopil. Takmer sa mu zatočila hlava a bol rád že sedí na okraji jej nemocničného lôžka. „Tam existuje život? Na subatomárnej úrovni? Chceš povedať že to nebola len nejaká tvoja komatická halucinácia?“

„Celé civilizácie. V každom jednom posratom atóme, protóne, neutróne a kvarku. Každé kvantum silnej interakcie je chromodynamická kométa ktorá sa rúti štvorrozmerným dvoj-časopriestorom. Vari si tam so mnou nebol?“

„Nikdy to na mňa nefungovalo, nie som schopný zapamätať si viac než nejasné dojmy. Príjemná meditácia, a v prepočte na procesorový čas aj pekne drahá... Ale nič viac. Schopnosť absorbovať a prenášať vzory bez skreslenia máš len ty. Ale teraz som sa zľakol. Ak je na tom, čo vravíš, hoci len zrnko pravdy...“

„Videl si tú sochu vonku, teda myslím pred CERN-om?“

„Šiva, ničiteľ svetov. Iste, chodievam okolo nej každý deň. Ty tiež. Teda ak nerátame posledný týždeň.“

„Výstižnejší symbol zvoliť ani nemohli.“

„Asi by sme s tým mali prestať? Lenže dobrovoľne urýchľovač nikto nevypne.“

„Netráp sa tým. Vieš že pikosekundy na našej strane pre nich znamenajú dlhé hodiny.“

Pomyslel si, že je to v poriadku. A ak by aj nie, naozaj sa nemusia nikam plašiť.

„Ráno je múdrejšie večera. Kedy ťa pustia domov?“

„Neviem. Opýtaj sa mojej sestry,“ ani jej to už neznelo neprirodzene.